Mission impossible, alebo imunológia - 2. časť
Škola je opäť tu, čo znamená, že sladké časy sa nám už znova skončili. Takisto to pre mňa znamená aj menej času na písanie, ale budem sa snažiť každý týždeň napísať aspoň jeden článok.
Dnes som bola prvý krát v škole na mikrobiológii. Môj rozvrh vôbec nevyzerá ružovo, od pondelka do piatku mám niečo každý deň. Blíži sa aj prvá patologická pitva, čoho sa úprimne obávam. Netuším ako na to zareagujem. Pre nemedikov, aby ste chápali, anatomická a patologická pitva sú dve totálne rozdielne veci. Na anatómii sú telá, ktoré sú zafixované vo formalíne, sú také zoschnuté a celé žlté, úprimne ani poriadne už nevyzerajú ako ľudia. Cítiť tam len zápach toho formalínu, čo tiež nie je príjemné, ale dá sa to v pohode vydržať. Na patológii sú však telá čerstvé, ničím nezafixované, vyzerajú takmer ako živí ľudia, veď umreli len pár hodín pred tým, ako sa k Vám dostali na stôl. Zápach je tiež úplne niečo iné, vraj keď raz pocítite ten smrad smrti, už na to nikdy nezabudnete. Je bežné, že na patológii ľudia odpadnú, zvracajú, alebo minimálne sa musia ísť von predýchať. Na anatómii sa to skoro vôbec nestáva, takže už v tom vidno ten rozdiel.
Ale späť k imunológii. Prešla som teda testom s odretými ušami a naozaj som nevedela, či sa mám tešiť, alebo skôr plakať. Zavolala si ma skúšajúca, ktorej meno doteraz poriadne nepoznám a ja som si išla potiahnuť otázky. Z troch som si jednu vytiahla takú, ktorú som vôbec nevidela, ale išlo o tému, o ktorej som sa učila ešte počas semestra, takže som si povedala, že hádam niečo zmysluplné vypotím. Druhá bola taká, ktorú som sa naučila asi do polovice a potom som si povedala, že kašlem na to a idem na ďalšiu, lebo išlo o laboratórne metódy, ktoré som neznášala. No a tretia otázka bola celkom v pohode. Začala som sa pripravovať. Začala som otázkou, ktorú som vedela najmenej, aby som sa toho najťažšieho zbavila.
Skúšanie išlo hrozne pomaly, dávno som už mala napísanú celú prípravu, vo vnútri bolo stále len prvé dievča. Bolo mi hrozne treba na WCko, ale nikdy nemám na skúške odvahu vypýtať sa a zároveň som už chcela ísť čo najskôr odpovedať, teda som sa bála, kým budem preč, pôjde odpovedať niekto iný. To som nechcela dopustiť a trpieť ďalšie čakanie. Tŕpla som tam teda s plným mechúrom a chvíľami som ľutovala, že som sa na ten záchod predsa len nevypýtala.
Konečne som sa dostala na rad a začala som odpovedať. Skúšajúca bola milá pani, ale keď som zistila, že má pred sebou aj môj test, v ktorom som si tvorivé odpovede totálne vymýšľala, oľutovala som to a priala som si, aby som vrátila časť a nepísala tam také bohapusté výmysly. Našťastie si však ten test neštudovala nejako podrobne. Začala som odpovedať, chvíľu ma nechala samú rozprávať, potom ma prerušila a začala sa ma vypytovať nejaké logické veci, až sme sa postupne prepracovali k otázkam, ktoré s mojou témou nesúviseli. Vtedy mi v hlave chodilo len: "Už stačí, prestaň sa vypytovať, za chvíľu sa dostaneme k veciam, o ktorých nemám ani páru..." Ona však samozrejme neprestala :D. Už som nevedela kam z konopí, tak som bola ticho, strašne som sa tvárila, ako silno rozmýšľam, aj keď v mojej hlave stále chodila dookola tá istá veta. "Už stačí, stačí, poďme prosím na ďalšiu otázku, prosím prosím." :D
Sem tam ma aj niečo napadlo, potom sa ma však spýtala na prokalcitonín, ako súvisí so zápalom. Tipla som si, že jeho hladina počas zápalu asi stúpa, čo bolo správne, pýtala sa ma prečo. To som už však nevedela a už mi bolo trápne byť ticho, tak po pár desiatkach sekúnd, ktoré som tuho premýšľala, som zabila: "Súvisí to nejako s vápnikom?" Dedukovala som to samozrejme z toho názvu, ale túto moju prihlúplu otázku som hneď oľutovala a vravela som si: "Ja krava sprostá, ako som toto mohla vypotiť, veď jej hneď musí byť jasné, že totálne tipujem." Ona sa však našťastie usmiala a povedala, že nie, ale chápe, prečo si to myslím. Nakoniec sme to už nechali tak a pokračovala som na ďalšiu otázku.
Tam sme sa tiež opäť dostali k takýmto otázkam, pri ktorých som si pripadala ako totálny debil, ale prežila som aj to. Tretiu otázku si len prečítala z mojej prípravy a opýtala sa asi dve doplňujúce otázky, pretože jej už bolo treba na záchod, ako sa mi zdôverila. I FEEL YOU, BRO, pomyslela som si, ešte stále s plným mechúrom. :D Potom mi povedala, že test som napísala dosť slabo, ale vraj vidno, že tomu rozumiem, len mi to ide pomaly, musím nad tým dlho rozmýšľať. Tak som jej vysvetlila, že som na to mala strašne málo času a bolo by mi to treba ešte raz zopakovať, aby sa mi to uležalo poriadne v hlave. Chápete?! Čo som to zase vypotila?! To znelo, akoby som jej naznačovala, nech ma vyhodí, aby som si to mohla ešte preopakovať. :D Ale ja som to tak samozrejme nemyslela, len som chcela ospravedlniť to, že nad tým dlho rozmýšľam. Ona to však asi pochopila správne, lebo sa so mnou rozlúčila so známkou v indexe. Nemohla som tomu uveriť. Nemožné sa stalo možným! Stačilo trochu veriť a podarilo sa to! A teraz môžete hádať, kde som skončila asi o 5 minút na to. Najskôr na WC (samozrejme) a potom opäť, zas a znova v krčme oproti školy. :D
Dnes som bola prvý krát v škole na mikrobiológii. Môj rozvrh vôbec nevyzerá ružovo, od pondelka do piatku mám niečo každý deň. Blíži sa aj prvá patologická pitva, čoho sa úprimne obávam. Netuším ako na to zareagujem. Pre nemedikov, aby ste chápali, anatomická a patologická pitva sú dve totálne rozdielne veci. Na anatómii sú telá, ktoré sú zafixované vo formalíne, sú také zoschnuté a celé žlté, úprimne ani poriadne už nevyzerajú ako ľudia. Cítiť tam len zápach toho formalínu, čo tiež nie je príjemné, ale dá sa to v pohode vydržať. Na patológii sú však telá čerstvé, ničím nezafixované, vyzerajú takmer ako živí ľudia, veď umreli len pár hodín pred tým, ako sa k Vám dostali na stôl. Zápach je tiež úplne niečo iné, vraj keď raz pocítite ten smrad smrti, už na to nikdy nezabudnete. Je bežné, že na patológii ľudia odpadnú, zvracajú, alebo minimálne sa musia ísť von predýchať. Na anatómii sa to skoro vôbec nestáva, takže už v tom vidno ten rozdiel.
Ale späť k imunológii. Prešla som teda testom s odretými ušami a naozaj som nevedela, či sa mám tešiť, alebo skôr plakať. Zavolala si ma skúšajúca, ktorej meno doteraz poriadne nepoznám a ja som si išla potiahnuť otázky. Z troch som si jednu vytiahla takú, ktorú som vôbec nevidela, ale išlo o tému, o ktorej som sa učila ešte počas semestra, takže som si povedala, že hádam niečo zmysluplné vypotím. Druhá bola taká, ktorú som sa naučila asi do polovice a potom som si povedala, že kašlem na to a idem na ďalšiu, lebo išlo o laboratórne metódy, ktoré som neznášala. No a tretia otázka bola celkom v pohode. Začala som sa pripravovať. Začala som otázkou, ktorú som vedela najmenej, aby som sa toho najťažšieho zbavila.
Skúšanie išlo hrozne pomaly, dávno som už mala napísanú celú prípravu, vo vnútri bolo stále len prvé dievča. Bolo mi hrozne treba na WCko, ale nikdy nemám na skúške odvahu vypýtať sa a zároveň som už chcela ísť čo najskôr odpovedať, teda som sa bála, kým budem preč, pôjde odpovedať niekto iný. To som nechcela dopustiť a trpieť ďalšie čakanie. Tŕpla som tam teda s plným mechúrom a chvíľami som ľutovala, že som sa na ten záchod predsa len nevypýtala.
Konečne som sa dostala na rad a začala som odpovedať. Skúšajúca bola milá pani, ale keď som zistila, že má pred sebou aj môj test, v ktorom som si tvorivé odpovede totálne vymýšľala, oľutovala som to a priala som si, aby som vrátila časť a nepísala tam také bohapusté výmysly. Našťastie si však ten test neštudovala nejako podrobne. Začala som odpovedať, chvíľu ma nechala samú rozprávať, potom ma prerušila a začala sa ma vypytovať nejaké logické veci, až sme sa postupne prepracovali k otázkam, ktoré s mojou témou nesúviseli. Vtedy mi v hlave chodilo len: "Už stačí, prestaň sa vypytovať, za chvíľu sa dostaneme k veciam, o ktorých nemám ani páru..." Ona však samozrejme neprestala :D. Už som nevedela kam z konopí, tak som bola ticho, strašne som sa tvárila, ako silno rozmýšľam, aj keď v mojej hlave stále chodila dookola tá istá veta. "Už stačí, stačí, poďme prosím na ďalšiu otázku, prosím prosím." :D
Sem tam ma aj niečo napadlo, potom sa ma však spýtala na prokalcitonín, ako súvisí so zápalom. Tipla som si, že jeho hladina počas zápalu asi stúpa, čo bolo správne, pýtala sa ma prečo. To som už však nevedela a už mi bolo trápne byť ticho, tak po pár desiatkach sekúnd, ktoré som tuho premýšľala, som zabila: "Súvisí to nejako s vápnikom?" Dedukovala som to samozrejme z toho názvu, ale túto moju prihlúplu otázku som hneď oľutovala a vravela som si: "Ja krava sprostá, ako som toto mohla vypotiť, veď jej hneď musí byť jasné, že totálne tipujem." Ona sa však našťastie usmiala a povedala, že nie, ale chápe, prečo si to myslím. Nakoniec sme to už nechali tak a pokračovala som na ďalšiu otázku.
Tam sme sa tiež opäť dostali k takýmto otázkam, pri ktorých som si pripadala ako totálny debil, ale prežila som aj to. Tretiu otázku si len prečítala z mojej prípravy a opýtala sa asi dve doplňujúce otázky, pretože jej už bolo treba na záchod, ako sa mi zdôverila. I FEEL YOU, BRO, pomyslela som si, ešte stále s plným mechúrom. :D Potom mi povedala, že test som napísala dosť slabo, ale vraj vidno, že tomu rozumiem, len mi to ide pomaly, musím nad tým dlho rozmýšľať. Tak som jej vysvetlila, že som na to mala strašne málo času a bolo by mi to treba ešte raz zopakovať, aby sa mi to uležalo poriadne v hlave. Chápete?! Čo som to zase vypotila?! To znelo, akoby som jej naznačovala, nech ma vyhodí, aby som si to mohla ešte preopakovať. :D Ale ja som to tak samozrejme nemyslela, len som chcela ospravedlniť to, že nad tým dlho rozmýšľam. Ona to však asi pochopila správne, lebo sa so mnou rozlúčila so známkou v indexe. Nemohla som tomu uveriť. Nemožné sa stalo možným! Stačilo trochu veriť a podarilo sa to! A teraz môžete hádať, kde som skončila asi o 5 minút na to. Najskôr na WC (samozrejme) a potom opäť, zas a znova v krčme oproti školy. :D
Komentáre
Zverejnenie komentára